Děkuji, Zuzi za sdílení i povzbuzení. Uff. To si ani neumím představit. Já si kolikrát říkám, že toho vlastně nemám tolik - míň dětí, žádnou zahradu, muže doma.. ale ono ta hlava si vlastně vždycky něco najde. A souhlas s těmi nároky..

Ďakujem, Anička.

Díky, Zuzi.

Ja ďakujem, že tu ste Zuzi. A kľudne mi tykajte.. mne je to akosi prirodzenejšie..

Maruško, dekuji za krásná slova. Máš pravdu, největším kritikem jsme si většinou sami. A ano, už jsem myslím nad hladinou..

Děkuji moc, Blanko. Další inspirující - zkusím:) Krásný den.

Andrejko, já moc děkuji za komentář. Ty jo! 10-20x? To mě už někdy musíte mít až dost ;) Ale vážně, díky. Právě proto točím, že tím svým možná trochu inspiruji.. Díky, že tady jste a že Vám to dává smysl.

ďakujem, Maruška.

Sonička, ďakujem za podporu mne i všetkým mamičkám, čo si to občas zažili. Terapeuti a psychológovia hovoria, že niečím podobným si prejde veľa z nás - podľa nejakej štúdie v Európe okolo 20 percent, ale hovoriť o tom, je pre nás ťažké. Toto video som natočila vlani v januári. A nevedela som, či a kedy a ako ho publikujem. Nakoniec som si povedala, že ho dám tak ako som to vtedy po 3 terapiách cítila, lebo to som ja - zachytená v tom čase. Ale určite ešte natočím niečo ala Vyhorenie - rok potom. Tam určite bude i to, že tá prvá pomoc tie 3 sedenia boli len to - prvá pomoc, a potom bolo tých stretnutí viac, a aj to, že to nie je hotové, vyriešené.. že človek takto presne skĺzne do starých koľají veľmi ľahko.. ako píše v tej knižke Menej konať, viac byť Stanka Gajdošová máme holt v mozgu vychodené nejaké cestičky a je hrozne ťaŽké sa chcieť preprogramovať. Ale myslím, že už len to uvedomenie, že vieme, že sme tam boli, a že už nechceme je obrovský krok pre nás a aj pre naše deti. Ja som tiež včera nakričala a veru i pleskla a potom sa cítila hrozne. Ale preto som dnes ráno namiesto práce akéhokoľvek druhu radšej vzala tú Stankinu knihu a rozmýšľala.. dobíjala sa. Lebo viem, že keď kričím, tak som v nerovnováhe - nedá sa niekedy ubrať, ale treba pridať ľudí, rozhovory, miesta, činnosti, čo ma do tej rovnováhy a pohody dostávajú..Držím Vám i nám všetkým mamičkám palce.

Ďakujem Aja. Ja som v práci celkom blízko vyhoreniu raz bola, ale naštastie sa to spravilo, otehotnela a holt som musela spomaliť.. s materstvom som to teda nečakala - tak ma to zaskočilo. A áno, ako píše Stanka Gajdošová v tej knižke o perfektnom je treba si neustále pripomínať, že to je tá nedosiahnuteľná hviezda.. asi ako Severka, čo udáva smer ale vieme, že tam nikdy nedorazíme..Možem sa spýtať ? Čo robíš inak dnes - resp. vidíš nejaké iné "výstražné signály" než ja a vieš už zatiahnuť za brzdu včas?

@@MinimalneMama no keď to na sebe cítím, jdem do prirody na chalupu, do lesa alebo aspoň do parku (tu v Prahe mám rada Hvězdu) a aspoň trochu...len ja sama so sebou.Keď to nerešpektujem, tak mi to telo spočíta samo, proste ochorie, imunita odpadne a som donútená sa zastaviť.

Adriana, ďakujem. Veru, aspoň si človek okrem okolo seba, začne upratovať aj v sebe.. a čo tam občas je nahromadené - "strach a hrůza." Mrzí ma, že máte tiež tú skúsenosť, a dúfam, že to aj u Vás bolo "na niečo dobré." A kľudne mi tykajte, ak Vám to nevadí..

Ach, zabudla som poďakovať, maminka, a zaželať veľa paliva pre seba aj bábinko! Mňa to moje tretie priam z RS/SM vyhrabalo, pár rokov po vyhorení a po nakazení sa SM a ďalšom odpaľovaní sa, netušiac...